nebude

Pamätám si, kedy som dala a dostala prvýkrát pusu. Mala som asi jedenásť rokov a tá dotyčná osoba trinásť, bola to moja kamarátka. Pamätám si aj tie skrývačky v kríkoch a ako mi ukazovala ako sa bozkávajú dospelý keď zaspávajú. Bolo to istým spôsobom zvrátené a mnoho z Vás by to odsúdilo ako totálne nemravné a nemorálne. A mali by ste pravdu, v tých rokoch, teda začiatkom dvadsiateho storočia na francúzskom vidieku to bola téma tabu. Zažila som si s ňou veľa krásnych chvíľ. Dospievanie v jej objatí bolo trošku komplikované, občas bolestivé ale naozaj krásne. Našu zakázanú lásku bolo však jednoduché schovávať, nikto by nedokázal si niečo také len predstaviť. Musela som sa však naučiť, že nie som jediná v jej živote a že nekonkurenčné veľké miesto v jej srdci zaberajú muži. Bolo to ťažké zmieriť sa s tím. Ach áno muži... Nemala som rada keď sa snažila ukrývať slzy. Vždy plakala kvôli jednému a tomu istému chlapcovi. Bolo nechutné ako sa s ňou pohrával a ona mu na to vždy skočila. Rada som ju utešovala. Ležala mi v objatí tak zranená tak ubolená, zlomená. A ja som ju znova hladila po havraních vlasoch. Slzy som jej sušila perami. Ona to vedela, vedela že moja duša patrí len jej. Mnohokrát takéto uslzené chvíle prešli do krásneho milovania. Zbožňovala som, keď sa ma dotýkala. Keď prechádzala svojimi hravými rukami po mojom tele. Vedela rozsievať toľko bozkov a predsa som sa toho nevedela nasýtiť. Bola naozaj krásna. Mala neskutočne krásne a výrazné krivky, čo k jej mladému veku nebolo vôbec typické. Jej bujné poprsie, jej vláčne lono a jej pootvorené ústa, jej zvláštne vzdychy, jej chvenie tela. Všetko toto ma prinášalo do eufórie, ktorú som dokázala prežiť len s ňou. To krásne šteklenie, ktoré prechádzalo mojim telom, keď sa ma dotýkala, keď sa so mnou hrala. Ona bola ako moja učiteľka, moja láska, moja milenka. Bola pre mňa celým svetom. Však nikdy nepatrila len mne. Bolo to vždy len na chvíľu. A na koniec ma aj tak úplne opustila. V devätnástich rokoch odišla študovať do veľkého mesta, vzdialeného niekoľko stoviek kilometrov. Vtedy mi napísala prvý z troch listov, ktoré som od nej vôbec ešte dostala. Písala mi ako je tam všetko iné, akí sú ľudia otvorení a chápaví, rozprávala mi o zaujímavom chlapcovi, ktorého stretla hneď prvý deň a o jej spolubývajúcej na internáte. Napísala mi naozaj dlhý list, v ktorom opisovala spomienky na nás dve, na naše tajné hriešne milovania a na to ako sa cíti byť istým spôsobom vinná, že ma takou cestou zviedla. Bolo toho naozaj mnoho. A ja, ja som jej odpísala snáď dvakrát taký dlhý list. Písala som jej ako som sa prvýkrát pobozkala s chlapcom a že sa mi to vôbec nepáčilo, nedalo sa to porovnať s jej nežnými bozkami. Napísala som jej ako som sa prvýkrát opila a ako ma zviedol ten istý chlapec k sexu. Ako ma to bolelo a aké to bolo všetko zvláštne, také necitlivé, aj keď so začiatku vzrušujúce. Nuž a tam bol ten rozdiel s ňou som sa milovala a s chlapcami som mala sex... Veľmi dlho som čakala na to, kedy mi odpíše. Prešli týždne, leto sa stratilo, a jeseň dala znať o sebe v svojej pestrosti padnutého lístia. Ešte stále som sa nedočkala odpovedi. Možno ma už nemiluje. Napísala som jej ešte jeden list a potom ešte jeden. Takto prešlo niekoľko mesiacov a ja som si začala robiť starosti. Nedokázala som spávať. Každým dňom, som na ňu myslela viac a viac. Premýšľala som kde sa stala chyba. Jedného večera na oslave stopädesiatého výročia postavenia nášho mestečka, som si to dávala akosi všetko v hlave do kopy. Ja a môj priateľ punč. Neviem koľko som toho vypila a ani neviem ako som sa smutná a skľúčená vypratala vonku. Nejako mi vôbec nič nevadilo. Sadla som si k neznámim ľuďom na lavičku. Áno, bola som naivná a hlúpa ale v tej chvíli mi to vôbec neprekážalo. Nevadilo mi, keď jeden z tých mladých mi zašiel rukou pod blúzku a nevadilo mi, keď sa na mňa prisal. Bolo mi jedno, že som nevedela ani jeho meno a bolo mi jedno, keď ma viedol k neďalekému lesu. Mýlila som sa. Nebol to jeden mládenec, bol tam ešte niekto. Musela som byť očividne dosť mimo. Precitla som až na dotyky priveľa rúk. V bezmocnosti sa mi len skotúľali slzy a ja som ani v takejto chvíli nedokázala povedať ani slovko. Nechcelo sa mi žiť nechcela som už znášať tú bolesť Nech! Nech si robia čo chcú, je mi to už jedno. Nepamätám si. Viem, že som sa napila ešte nejakého alkoholu a to bolo to posledné čo ma spájalo s realitou. Prebudila som sa nad ránom, bola mi zima. Ležala som tam sama na tráve prikrytá cudzím svetrom. Bolelo ma všetko, cele telo, triasla som sa a našťastie bolesť hlavy mi prekážala vybaviť si hocijaké spomienky na tú noc. Toto všetko moje psychické zloženie a spánok na tráve v chladnú noc, malo za následok vysoké teploty. Myslím, že dva týždne som bojovala o život. Nepomáhali žiadne odvary ani lieky, ktoré nechali doviesť až z ďalekého Paríža. Jedného dňa, na ktorý si pamätám len mlžne si prisadol môj starší brat k posteli a začal mi čítať nejaký list. Vnímala som jeho slova len povrchovo. Až na tie posledné ...s láskou tvoja Tess. Pocítila som zvláštny oheň pri srdci, slabý plamienok nádeje. Potom som ešte počula posledné slová ktoré mi pošepkal brat do ucha. „Vidíš, musíš byť silná sestrička, aby si mohla ísť Tess na svadbu. Tretí list. Už neviem, ku komu sa mám otočiť s mojimi modlidbami. Opustila som ťa a vôbec si neuvedomila silu samoty. Neuvedomila som si, akú má smútok moc nad životom a ako si ma milovala. Neexistujú žiadne skutky ani slová, ktoré by dokázali uľahčiť na mojej duši. Kým ty si sa trápila vo svete, ktorý ti nerozumel, ja som spoznávala ten druhý a snažila som sa na teba zabudnúť. Viem, že to bolo pri najmenšom sebecké a úbohé takto utekať pre láskou, ktorú nikto nechápal a ktorá by nebola nikdy akceptovaná. Viem, že mi boh neodpustí a preto prosím teba, nech si už kdekoľvek. Neviem ako dlho vydržím znášať tú bolesť, ktorá zakorenila v celej mojej podstate. Keď som sa dozvedela, čo sa stalo, sadla som na najbližší vlak a cestovala domov. Za tebou. Však prišla som neskoro. Už som nemala tú možnosť uchytiť tvoju ruku do tej mojej. Nemohla som už... Nedokážem popísať slovami ako mi chýbaš. A ako ma to všetko mrzí. Viem, že za chyby sa platí a tentokrát si za tie moje zaplatila ty svojim životom. Prosila som o znamenie, o niečo, čo by mi vrátilo chuť žiť. Aj teraz pôsobím hlúpo a egoisticky a viem, že si zaslúžim ležať tam namiesto teba . Tieto slová už nebudeš mať možnosť si prečítať a ja budem len dúfať, že Boh v svojej milosti vypočuje moje prosby. A tak som sa rozhodla dať tento list k tvojmu krížu a dúfať, že budeš cítiť stále tú lásku, ktorá zostala navždy v mojom srdci. S láskou Tess